Peter sa narodil v Bratislave, býval s rodinou v dome, ktorý patril dedovi a babke z otcovej strany. Do 15 rokov bolo jeho detstvo podľa vlastných slov úžasné. Mal všetko na čo si spomenul, rodičia mu kúpili bicykel, moped aj motorku. Keď mal 15 rokov, jeho rodičia sa rozviedli, mama ho vychovávala sama, otec si založil novú rodinu.

Vyučil sa za sústružníka, oženil sa a z Bratislavy sa presťahoval do malej dedinky. Tam si s manželkou na pozemku svokrovcov postavili dom a narodili sa im dve deti. Po 24 rokoch sa rozviedol, dom prenechal manželke a deťom. Našiel si prácu a bývanie v Bratislave, kde pracoval až do svojich 70-tich rokov. O starobný dôchodok nikdy nežiadal, pretože si vždy vedel zarobiť.

Nájsť si cenovo dostupné bývanie bol však pre Petra problém, pretože jeho príjem nikdy nepostačoval na zaplatenie nájomného za komerčné bratislavské ceny. Ako dôchodca tak zostal bez strechy nad hlavou, prespával na ulici, v podchodoch, až si nakoniec našiel opustenú chatku bez strechy a bez dverí, ktorú si s pomocou kamarátov prestaval tak, aby bola obývateľná.

V tejto chatke ho našli terénni sociálni pracovníci neziskovej organizácie Depaul a pomohli mu vybaviť si starobný dôchodok, lekárov, nosili mu potraviny. Peter si pri oprave strechy na svojom obydlí zlomil krček stehennej kosti. Zlomenina sa mu zle zrástla a začal krívať. V chatke sa mu už bývalo ťažko, potreboval operáciu a preto ho terénni pracovníci odporučili do Integračného programu bývania.

Kým sa našiel vhodný byt, čo trvalo asi pol roka, pán Peter chodil na obhliadky vždy vysmiaty, pekne, čisto oblečený. Prvá obhliadka sa nepodarila, majiteľ bytu si vybral iného nájomníka. Druhú obhliadku inicioval realitný maklér, ktorému sa myšlienka pomôcť človeku bez domova zapáčila. Navrhol obhliadku staršieho bytu, ktorý potreboval drobné opravy. Pán Peter aj prenajímateľka sa dohodli a vďaka nášmu projektu, mohol Peter začal bývať.